Jana Beňová Ordre des livres

Kniha poviedok Vandala zachytáva rôzne formy vandalizmu vo vzťahoch. Jednotlivé témy a postavy sa znovu objavujú v odlišných situáciách a z pohľadu iného rozprávača. Tým vytvárajú symetrické geometrické obrazce charakteristické pre mandalu. Na rozdiel od nej však v prípade Vandaly spojenie štvorca a kruhu nevytvára harmóniu, ale napätie. Názov knihy je v skutočnosti odvodený od reklamného sloganu opakujúceho sa v jednej z poviedok – výkriku postavy, ktorá na brooklynskom moste predáva vodu. Eis vóter vandala. Ice water one dollar.

Flanér je na okraji spoločnosti, zato ju pozorne vníma a pozoruje. Je psom svojej doby. A ako taký veľmi dobre pozná jej vône a pachy. Nič neprodukuje. Nič, čo by sa rátalo. Flanér sa pohybuje mestom tak, ako tulák lesom.V košeli flanéra strávila Jana Beňová dva roky túlaním sa po bratislavských uliciach. Kniha je výsledkom jej pozorovaní, zážitkov a rozhovorov s ľuďmi z ulice. Z predhovoru autorky: Bratislavským flanérom (a teraz mi napadá, že tým pravým slovenským ekvivalentom bude asi flákač) som už tridsaťpäť rokov. Preto som jednej bratislavskej ulici nevenovala aktuálne viac ako tri mesiace. Pozorovala som, čo sa tam odohráva, čo je na ulici zaujímavé, čo ju charakterizuje, odlišuje od iných ulíc, aké prípadné kauzy sú s ňou spojené, čo je najzaujímavejšie v jej minulosti, aká je v noci a čo ju, možno, čaká v budúcnosti. V rámci svojich prechádzok som hovorila s ľuďmi, ktorí tu žijú a pracujú, a tými, ktorí tadiaľto prechádzajú. S ľuďmi z ulice. Niektorí novinári idú na zaujímavé miesta, pobudnú tam týždeň-dva a napíšu reportáž. Ja som strávila len pár mesiacov vytrvalým túlaním sa po jednej z ulíc svojho mesta.

Sprievodca paralelnou históriou mesta Prešov.

"Petržalka. Adventni koledar, poln čokoladic. Okence pri okencu, skupno podpalubje. Skupni prostori, skupno večglasje, ki nikoli ne zamre." Tako dogajališče v romanu Café Hyena predeljuje z evropsko literarno nagrado ovenčana slovaška avtorica Jana Beňová (1974). V demografskem jeziku je to naselje, ki se razprostira na desnem bregu Donave, ko so v t.i. panelake, stanovanjske bloke, zložene iz panelnih plošč, naselili (podeželsko) prebivalstvo s celotne Slovaške. "Papirnate" stene blokovskega naselja, ki prepuščajo najneznatnejše zvoke, kradejo človekovo potrebo po zasebnosti in ljudi unificirajo, radirajo njihovo edinstvenost in izvirnost, obenem pa postajajo prizorišče univerzalne zgodbe o iskanju individualnosti in ustrezne lege v odnosih - prijateljskih, partnerskih, ljubezenskih. In prav to so po avtoričinih besedah začetek in konec vsake njene knjige.

Hlavnými hrdinami Honeymoonu sú jedna žena, jeden muž, jeden prízrak a jedna noha. A množstvo ohrdnutých trabantov, ktoré východní Nemci zanechali na svojej púti na Západ, v uliciach Budapešti. Kniha o tom ako chutia medové týždne ak ich každý z dvojice trávi na inom mieste. A čo sa ráta medzi predmety v splne. Oona, dievča, ktoré leží v nemocnici a rozhodne sa začať si písať denník. V krajine naokolo sa zatiaľ pozvoľna dejú prevratne zmeny. Staršie spomienky sa miešajú s aktuálnymi zápismy, Ich s Er formou, obdobie pred chorobou so zápiskami z nemocnice. Po viacnásobnom prečítaní denník poznámkovým aparátom ošetril jej milenec Maté.

Dvojdielny román o tom, že základom tvorivého života je blicovanie a dobrodružstvo. Rosa, dieťa od Hlavnej stanice má štyridsať rokov a bližšie k vlakom ako k mestskej doprave. Stačí sa rozbehnúť: áááá/naskočiť. Najmä v čase keď január trvá dvanásť mesiacov v roku. Na úteku od práce a muža stretáva muža, s očami šarlatánsky modrými a vlastníka bábkového divadla, ktorý túži svoje predstavenie Snehovej kráľovnej ukázať svetu. Všetky cesty nezadržateľne smerujú na sever. Stále na sever. Juh je už všetkým po tridsiatke podozrivý. A more? Nemajú ale ani nechcú.

Janu Beňovú ako spisovateľku asi netreba pridlho predstavovať. Tak len stručne na osvieženie pamäti: Svetloplachý, Lonochod a Nehota, Parker (Ľúbostný román), Dvanásť poviedok a Ján Med, Plán odprevádzania (Café Hyena). Jana Beňová je aj novinárka, pod pseudonymom Jana Parkrová písala do denníka Sme krátke stĺpčeky na rôzne témy, zväčša aktuálne a zastávajúce jasný postoj. Mnohým z nich sa podarilo vyhnúť sa podenkovému údelu novinárskych článkov a ani po rokoch nestratili čaro, nevyprchal z nich náboj univerzálnej občianskej angažovanosti, a tak opodstatnili svoju vlastnú existenciu aj pre knižné vydanie. Beňová v ňom uvažuje o všeličom, o malých či väčších záležitostiach, ktoré, vždy sa to tam skrútne, odhaľujú náš slovenský, a najmä bratislavský, pohľad na svet. Niekedy je to veselé, niekedy smutné, niekedy taký trpký úsmev vyvolávajúce.

V románe sa to točí okolo bratislavských týpkov, lúzrov a babeniek.