Aňa Ostrihoňová Livres

"L'Algérie dont est originaire sa famille n'a longtemps été pour Naïma qu'une toile de fond sans grand intérêt. Pourtant, dans une société française traversée par les questions identitaires, tout semble vouloir la renvoyer à ses origines. Mais quel lien pourrait-elle avoir avec une histoire familiale qui jamais ne lui a été racontée ? Son grand-père Ali, un montagnard kabyle, est mort avant qu'elle ait pu lui demander pourquoi l'Histoire avait fait de lui un "harki". Yema, sa grand-mère, pourrait peut-être répondre mais pas dans une langue que Naïma comprenne. Quant à Hamid, son père, arrivé en France à l'été 1962 dans les camps de transit hâtivement mis en place, il ne parle plus de l'Algérie de son enfance. Comment faire ressurgir un pays du silence ? Alice Zeniter est née en 1986. Elle a publié quatre romans, dont Sombre dimanche, prix du Livre Inter, prix des lecteurs de L'Express et prix de la Closerie des Lilas, et Juste avant l'Oubli, prix Renaudot des lycéens. Elle est dramaturge et metteuse en scène."

Eine heiter-melancholische Familiensaga, die praktisch ein ganzes Jahundert iranische Geschichte abdeckt. Luzia Stettler, SWR2 Kultur, 09. Oktober 2017 In diesem mitreißendem Buch sind eine Autorin und ein Land zu entdecken. Thomas Thiel, Frankfurter Allgemeine Zeitung, 07. Oktober 2017 Djavadi schildert in bildreichen Passagen einen durch enge Familienbande geprägten Alltag im Iran vor und während der Revolution. Holger Heimann, Deutschlandfunk, 20. September 2017

Finalist for the National Book Critics Circle Award in Criticism #1 Book of the Year from Brain Pickings Named a best book of the year by NPR, Newsweek, Slate, Pop Sugar, Marie Claire, Elle, Publishers Weekly, and Lit Hub A dazzling work of biography, memoir, and cultural criticism on the subject of loneliness, told through the lives of iconic artists, by the acclaimed author of The Trip to Echo Spring. When Olivia Laing moved to New York City in her mid-thirties, she found herself inhabiting loneliness on a daily basis. Increasingly fascinated by the most shameful of experiences, she began to explore the lonely city by way of art. Moving from Edward Hopper’s Nighthawks to Andy Warhol’s Time Capsules, from Henry Darger’s hoarding to David Wojnarowicz’s AIDS activism, Laing conducts an electric, dazzling investigation into what it means to be alone, illuminating not only the causes of loneliness but also how it might be resisted and redeemed. Humane, provocative, and moving, The Lonely City is a celebration of a strange and lovely state, adrift from the larger continent of human experience, but intrinsic to the very act of being alive.

« Cinquante-deux semaines : c'est le temps qu'il reste à Mona pour découvrir toute la beauté du monde. . C'est le temps que s'est donné son grand-père, un homme érudit et fantasque, pour l'initier, chaque mercredi après l'école, à une œuvre d'art, avant qu'elle ne perde, peut-être pour toujours, l'usage de ses yeux.. Ensemble, ils vont sillonner le Louvre, Orsay et Beaubourg.. Ensemble, ils vont s'émerveiller, s'émouvoir, s'interroger, happés par le spectacle d'un tableau ou d'une sculpture. Empruntant les regards de Botticelli, Vermeer, Goya, Courbet, Claudel, Kahlo ou Basquiat, Mona découvre le pouvoir de l'art et apprend le don, le doute, la mélancolie ou la révolte, un précieux trésor que son grand-père souhaite inscrire en elle à jamais.. Retrouvez les 52 chefs-d'œuvre à l'intérieur de la jaquette dépliable. »--Page 4 de la couverture

Radostné aj tragické, viditeľné i skryté, rozchody, zlomy, odlúčenia udávajú rytmus nášho života. Ako ich zladiť s predstavou stabilnej identity? Odhaľujú mnohotvárnosť nášho bytia alebo nás čistia, vyprázdňujú, rozrušujú? Pre francúzsku filozofku Claire Marin sú rozchody rovnako dôležité ako spojenia. Lásky, straty, choroby, vnútorné a vonkajšie kataklizmy nás vytrhávajú zo známych koľají, otvárajú trhliny a kladú otázku: Čo všetko musíme stratiť, aby sme mohli znovu žiť? Sú rozchody len katastrofou alebo aj šancou? Claire Main píše o tejto každodennej a zároveň výsostne filozofickej skúsenosti citlivo a presne. Píše o tom, ako sa rozpadať, a pritom zostať. Alebo začať odznova. „Téma sa nás bytostne dotýka a štýl Claire Marin nás hlboko zasahuje.“ Télérama „Niekedy nás udalosť veľkej psychickej sily úplne vykoľají, transformuje, odhalí. Po stretnutí s bytosťou, ktorá nás otrasie láskou či obdivom, po chorobe alebo šoku z nehody, po nezmieriteľnej strate milovaného človeka, sme natoľko vyvedení z rovnováhy, že už nie je možné ostať verný tomu, kým sme boli. Zmena sa stáva nevyhnutnou. Táto vnútorná odchýlka, intímna premena sa musí ukázať – z úcty k pravde, ale aj preto, že ju treba žiť, uskutočniť, ukázať svetu. Už nie je možné byť verný obrazu, ktorý o mne majú druhí. Ani pokračovať v dovtedajších hrách. Príliš som sa zmenil.“

Po trilógii Život Vernona Subutexa sa Virginie Despentes vracia s románom, ktorý pripomína ultrasúčasnú verziu Nebezpečných známostí. Ide o príbeh plný hnevu aj útechy, vzdoru aj prijatia. V sérii mejlov medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa najprv stretnú v prudkej výmene názorov na sociálnych sieťach, sa postupne otvárajú témy starnutia, závislostí, sexuálneho násilia, kultúry rušenia aj osamelosti v digitálnom svete. Z ostrých slov sa pomaly rodí nečakané spojenectvo – rozhovor, ktorý je miestami brutálne úprimný, inokedy nežný a prekvapivo liečivý. Autorka s iróniou a nekompromisnosťou zachytáva dobu, v ktorej sa verejná debata mení na bojisko. „Despentes s veľkou spravodlivosťou rozdeľuje empatiu, ktorú dokáže vkladať do svojich postáv, a je nepochybné, že do Rebeccy a Oscara vložila aj veľa zo seba. Ich pohotovosť, zranenia, vzdor aj melanchólia dodávajú románu obdivuhodnú škálu tónov.“ Télérama „Ahoj, debil pripomína utópiu – predstavu sveta, v ktorom by sme sa mohli k sebe priblížiť bez toho, aby sme zametali pod koberec vlastnú hlúposť a niekdajšiu toxicitu, bez toho, aby sme ju ospravedlňovali či dokonca chápali, ale s vedomím, že ľudia sú zložití: nemožno ich zredukovať na ich zlyhania a nedostatky, ale možno oceniť ich svetlú stránku a zároveň nenávidieť tú temnú. (…) Je to román „post #MeToo“, generačná kniha, ktorá dokonale zachytáva svoju dobu – obsahom aj formou.“ Playlist Society

Kniha Smutný tiger je založená na skutočných udalostiach. Neige Sinno mala sedem rokov, keď ju jej nevlastný otec začal sexuálne zneužívať. V devätnástich sa rozhodla prelomiť mlčanie, ktoré je v súvislosti so sexuálnym násilím prítomné vo všetkých kultúrach. To viedlo k verejnému súdu a uväzneniu jej nevlastného otca a autorka začala nový život v Mexiku. Prostredníctvom fragmentárne vystavaného rozprávania Sinno skúma rôzne podoby pamäti – vlastnej, matkinej aj pamäti svojho násilného nevlastného otca – a tiež samotného zneužívania v celej jeho obludnosti aj banalite. Jej výpoveď je pretkaná úryvkami literárnych diel autorov ako Vladimir Nabokov, Virginia Woolf, Toni Morrison, Christine Angot či Virginie Despentes. Smutný tiger – názov je inšpirovaný básňou Williama Blaka Tiger – je literárnym skúmaním toho, ako hovoriť o nevysloviteľnom. V tejto výnimočnej knihe sa neustále opakuje jedna zásadná otázka: Ako ochrániť iných pred tým, čím si prešla samotná autorka? Uprostred temnoty zaznieva jasná odpoveď: Hovoriť a klásť otázky. „Najsilnejšia, najhlbšia kniha o zničení niečieho detstva od dospelej autorky, akú som čítala.“ Annie Ernaux