Vladimíra Komorovská Livres

Filozofická trilógia D`Alembertov sen je postavená na dialógoch. Ich prostredníctvom sa predkladajú témy, ktoré sa rozvíjajú a vysvetľujú. D’Alembertov rozhovor s Diderotom pojednáva o rozporuplnej bytosti, nezodpovedajúcej žiadnemu bodu v priestore, o rozdieloch medzi človekom a sochou, o pohybe v premiesťovanom i nehybnom telese, o vzniku zárodku, o preexistencii zárodkov súvisiacej s prvopočiatkom živočíchov, o tom, že vedy vyjadrujú vzťah medzi prírodnými javmi, ktoré vyvodzuje príroda. D’Alembertov sen je konštruovaný ako rozhovor D’Alemberta, Julie de L’Espinasse a lekára Bordeua. D’Alembert blúzni o človeku, vesmírnom poriadku v prírode, o reťazci bez prázdneho miesta, zrode, žití a pominutí sa, ktoré znamená meniť formy. Doktor počúva a usudzuje, že výstredné úvahy sa takmer stotožňujú s reálnymi dejinami dnešných i budúcich živočíšnych druhov. Lekár sa na základe tejto témy pustí do rozhovoru s Juliou. D’Alembert precitne a zamieša sa do rozhovoru. Snivosť je špecifický prvok predstierania filozofických ideí.

Po troch tituloch Všivavé osudy (VSSS 2008), Papendeklová idylka (VSSS 2009) a Bonvivánske chiaroscuro (VSSS 2010), v ktorých sa autorka vyrovnala s dneškom, najmä s jeho mravnou tvárou, v tejto románovej kompozícii sa sústredila na rozvetvené rodinné vzťahy štyroch generácií. Vznikla tak rozsiahla románová freska s príbehmi od devätnásteho storočia – s presahom do čias Márie Terézie – po súčasnosť. V zhustených a obsahom nabitých prehovoroch postáv sa pertraktujú dramatické osudy narátorov a ostatných protagonistov, podávané veľmi šťavnato a zároveň s nadhľadom, v ktorom nechýba humor ani irónia. V epicentre autorkinho zámeru sú individuálne životné fakty formujúce charaktery na pozadí životného kolobehu – narodenie, školy, citové a erotické fázy, manželstvá, deti, starnutie, choroby a smrť – a na pozadí historicko-spoločenských premien. Na margo knihy literárny kritik V. Petrík napísal: „Postupy, ktoré tu autorka použila, sú pre román dosť ojedinelé. V jednotlivých kapitolách sa striedajú – ako rozprávači – rodinní príslušníci, ktorí vidia tú istú realitu vždy z iného uhla pohľadu. Tým sa dosiahla plasticita románového sujetu i väčšia objektivita rozprávaného... Prehovory sú plné fakticity, teda obsažnosti. Román je koncipovaný originálne, prináša nielen nové poznanie, ale aj estetický efekt. Zaslúži si teda našu pozornosť.“

Zbierka dvanástich poviedok Všivavé osudy je literárnym debutom prekladateľky umeleckej i odbornej literatúry, držiteľky Ceny Slovenských pohľadov za preklady 2007. O prozaickej prvotine autorky Peter Gegor napísal: "Vášnivá, nástojčivá, eruptívna, napriek živelnosti umne komponovaná próza, obsahovo i formálne na hony vzdialená od sladkobôľneho prúdu tej časti ,ženskej' literatúry, ktorá máva i značný čitateľský úspech, lebo spôsobom autorskej práce s materiálom niekedy neúmyselne a mimovoľne, inokedy zámerne a cielene ukája poklesnutý pavlačový vkus konzumentov. Neraz drsné a extrovertne ladené poviedky mapujú a rozkrývajú životy protagonistov, životy napospol nenaplnené, narušené, ba priam vyšinuté - či už vlastným pričinením, alebo zásahom zvonka, teda takzvanými objektívnymi okolnosťami. Je cenné, že oba ,komponenty', tvoriace ľudský údel, autorka chápe v dôslednej dialektickej jednote. V spojení so zriedkavou spontaneitou bohatej a farbistej lexiky, na ktorej badať literárnu erudíciu dlhoročnej prekladateľky, je to metóda umožňujúca prienik až na dreň postáv tohto smutného panoptika spoločenských lúzerov našich čias bez lacných efektov či usopleného sentimentalizmu. Talentovaná, aj keď čitateľsky nepochybne náročná próza miestami evokuje riadky novely Jerzyho Andrzejewského Brány do raja."

Komorovskej Bonvivánske chiaroscuro tvorí s predchádzajúcimi titulmi Všivavé osudy a Papendeklová idylka voľnú trilógiu. Vo všetkých troch autorka použila ten istý zorný uhol, ten istý štýl a ten istý jazyk. Atmosféru a dianie jednotlivých príbehov možno vystihuje výraz "chiaroscuro", použitý v názve knižky, čo v preklade z taliančiny znamená šerosvit. Ak by sme V. Komorovskú porovnali s inými slovenskými autorkami, ktoré vyznávajú zásadu, že dobro zvíťazí nad zlom, ak nie hneď, tak na konci, a narušené vzťahy sa napokon urovnajú, tak ona je kdesi na opačnom konci škály. Nie ako nenapraviteľná pesimistka, ale ako tvrdá realistka, ktorá vie, že život sa s nami nemazná. Vo všetkých troch "dieloch" autorka odkrýva odvrátenú stránku skutočnosti, ktorú buď ignorujeme, alebo si ju odmietame priznať. Presvedčivosť jednotlivých príbehov vyviera predovšetkým z jazyka, ktorý sa vyznačuje naliehavosťou, emocionalitou - až brutalitou - a pohotovosťou. Všetky príbehy autorka postavila na ja-rozprávaní, ktoré poskytuje tú správnu ilúziu autentickosti. Každé rozprávanie má charakter spovede a tá vyžaduje úprimnosť.

Mozaikový, realistický, miestami až naturalistický román talentovanej a agilnej slovenskej prozaičky a prekladateľky zachytáva navzájom pospájané osudy postáv z hľadiska ich nazerania na udalosti, presnejšie povedané, na škandály, trápnosti a inzultácie. Svojím obsahom evokuje maupassantovsko-zolovský štýl a svojou formou hrabalovsko-gryzlovovský text, písaný non-stop jednou vetou, teda bez ohraničených súvetí a odsekov, z ktorého cítiť hektický životný rytmus, sústavne sa točiaci kolotoč bez akéhokoľvek oddychu. Silná frekvencia vulgárnych slov môže tu i tam pripadať neadekvátna, ale taká už býva dikcia frustrovaných postáv, podfarbená totálnou dezilúziou. Autorka zobrazuje jednu z najťažších a najzhubnejších chorôb pluralitného režimu, všeobecnú nespokojnosť zosúladiť názory a nájsť najracionálnejšie riešenie, prijateľné pre všetkých, poukazuje na výraznú názorovú diverzifikáciu, ktorá vyúsťuje do absolútnej atomizácie spoločnosti a následného krachu. Dielo pripomína sekvencie objektívnej, skrytej intelektuálnej kamery, ktorá nepripúšťa mnohoraký výklad. Je to inteligentné svedectvo o živote v tejto hektickej dobe s podpílenými ekonomickými konármi a odpílenými etickými hodnotami, ktoré má čo povedať súčasným i budúcim čitateľom.