Ladislav Čavojský Livres

Ladislav Čavojský (1932 – 2014) patril ku generácii prvých vysokoškolsky vyštudovaných slovenských divadelných vedcov. Jednou z konštantne prítomných línií v jeho výskume boli analýzy uvádzania inonárodnej drámy do nášho kultúrneho kontextu. Čavojského pohľad na túto oblasť bol literárny aj divadelný, teda komplexný a poučný nielen pre historikov, dejiny literatúry a divadla, ale aj pre prax, pre režisérov, hercov i dramaturgov. Kniha prináša výber štúdií týkajúcich sa udomácňovania dramatickej spisby Shakespeara, Molièra, Goldoniho, Goetheho, Gogoľa, Ostrovského a Ibsena na Slovensku a rozbory jej súdobého inscenovania. Túto obsahovú os určil sám autor. Aktualizovať, dopísať po súčasnosť svoje staršie texty, žiaľ, už nestihol. Napriek tomu sú cennými zdrojmi pre štúdium dejín slovenského divadla.

Príčiny rozdielnej recepcie Giuseppe Verdiho a Richarda Wagnera na Slovensku – veľkej a trvalej obľúbenosti svetovo najhrávanejšieho talianskeho operného skladateľa Verdiho i „neobľúbenosti“ nemeckého velikána Wagnera. Skladateľ Giuseppe Verdi bol celoživotnou láskou teatrológa Ladislava Čavojského (1932 – 2014), ale úctu mal aj k tvorbe Richarda Wagnera. Z jeho vzťahu k týmto dvom velikánom sa zrodila kniha o ich tak odlišnom opuse, a zároveň aj kniha o ich operách na slovenských javiskách. Autor v nej porovnáva život i dielo talianskeho a nemeckého skladateľa a vychádzajúc z cudzích i vlastných kritík inscenácií ich diel načrtáva obraz vývoja operného umenia na Slovensku v uplynulom storočí. Ladislav Čavojský vždy vedel zaujať neopakovateľným jazykom, humorom aj schopnosťou získať si čitateľa svojím nadšením pre scénické umenie. Tieto vlastnosti charakterizujú aj jeho poslednú knihu, ktorú však už nestihol dokončiť. Jeho zámer naplnil a chýbajúce časti doplnil operný kritik Vladimír Blaho, nedokončený rukopis Ladislava Čavojského na vydanie pripravila dcéra Ladislava Čavojského, Katarína Ducárová.

Scénický architekt / architekt scény. Otto Šujan začal študovať na Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave a neskôr pokračoval v štúdiu na Vysokej škole múzických umení, kde skončil odbor scénografia. Navrhoval scény prevažne pre činohru, ale aj hudobné divadlo, operetu, muzikál i operu. Pri väčšine Šujanových scénických návrhov je charakteristická triezva farebnosť, no najmä neobmedzené množstvo nápadov, ako rozšíriť a premeniť, zdynamizovať hrací priestor. Často navrhoval scény pre netypické priestory, malé štúdiové divadlá. Priestor skôr vyprázdňoval, než zapĺňal, neraz si vyslúžil pochvalu za pohyblivosť, premenlivosť scény, historicky verné prostredie. Predkladaná publikácia o Ottovi Šujanovi predstavuje prostredníctvom textu, množstva fotografií aj pôvodných autorských návrhov scén dielo a život jedného z najvýznamnejších scénografov na Slovensku.

Život a tvorba prvého slovenského profesionálneho operného speváka Janka Blaha sú zachytené v spomienkach a príspevkoch z vedeckej konferencie k jeho 100. výročiu narodenia. Úvod od Juraja Hrubanta a príspevky od rôznych autorov pokrývajú široké spektrum tém. Ladislav Čavojský sa zameriava na Blahovu úlohu ako prvého slovenského speváka, zatiaľ čo Michal Palovčík analyzuje jeho vnímanie v dobovej kritike. Pavel Unger sa zaoberá rozhlasovými opernými nahrávkami, a Michaela Mojžišová sa sústreďuje na Blahovu interpretáciu Mozartových diel. Tatiana Okapcová skúma jeho spoluprácu so Slovenskou filharmóniou, a Jaroslav Pehal sa venuje jeho rozhlasovému vysielaniu. Helena Jurasovová odhaľuje Blahovu neznámu korešpondenciu z Milána, zatiaľ čo Miloslav Blahynka sa zaoberá pražskou opernou dramaturgiou počas jeho štúdií. Ďalšie príspevky skúmajú jeho repertoár, zbierky piesní a význam pre slovenskú etnomuzikológiu. Osobné spomienky a analýzy od rodiny a kolegov, ako aj informácie o činnosti teatrologickej spoločnosti, dopĺňajú obraz o tejto významnej osobnosti slovenskej kultúry.