Tajomstvá bielych pavučín

Autorke sa sprítomňuje čaro, nie ako staromilská rekvizita. O to naliehavejšie pod náporom častého rozčarovania. Neraz aj žena, ktorá sa k telesnosti stavia odmietavo i podliehajúco, sa musí brániť – autenticky trpkou iróniou z vecí, ktoré vo svojom kolobehu strácajú význam. Zjavovanie predkov, vidiny toho, čo zaniklo, a záhadný pocit smútku, akoby minulosť naznačovala vďačnosť za prebiehajúce činy, signalizujú túžbu živého človeka znovu nájsť stratené, nutkanie povedať, čo sa nestihlo vysloviť, naplniť predstavy, na ktoré sa nenašla odvaha. Sakrálne a svetské patrí intimite v jednote duchovného a hmotného, ľúbostnému vzťahu neustále narušovanému obavami, že tvoriace sa zanikne skôr než sa niečo zrodí.