Tibetská kniha mrtvých

Kniha mŕtvych je základným dielom tibetského buddhizmu. Vznikla pravdepodobne v 8. storočí n.l., kedy bola asi prvýkrát zapísaná. V nasledujúcich približne šiestich storočiach patrila k tajným, "zakopaným" knihám, ktoré neprenikli na verejnosť. O jej rozšírenie sa zaslúžil až v 14. storočí askét Karmalingpa, ktorý ju údajne objavil na hore Gampodar a odovzdal svojim nasledovníkom. Kniha mŕtvych je formulovaná ako poučenie pre zomrelého na jeho ceste na druhý svet - v "mezistave", ktorý nasleduje po fyzickej smrti. Podľa tibetských buddhistických predstáv smrť nie je absolútnym predelom medzi životom a neživotom, život pozemský a život posmrtný sú dve formy vyššej existencie a hranica medzi nimi je plynulá. Poučenie pre človeka, ktorý sa ocitol na prechode medzi týmito dvoma stavmi, nie je iba popisom pohrebného rituálu. Je to predovšetkým plán správnej životnej cesty, ktorý zahŕňa základné princípy buddhistickej morálky a filozofie a ktorý napokon vedie k vyslobodeniu. Z tohoto dôvodu je Kniha mŕtvych pre nás ojedinelým kultúrnohistorickým svedectvom o myslení a spôsobe života v starom Tibete.