Akoby si kameň jedla

Bosna, roky deväťdesiate. Vojna, etnická nenávisť, smrť, masové exekúcie a koncentračné tábory. Reportéri a televízne štáby z celého sveta sa zhromažďujú na Balkáne, aby dokumentovali zverstvá v rozpadnutej Juhoslávii. Z médií prenikajú znepokojujúce obrazy, hlasy katov a obetí, odborníkov a politikov. Každá vojna sa však raz končí. Novinári odchádzajú, experti miznú v informačnom šume a pozornosť médií sa presúva k iným konfliktom. Čo sa deje v krajine, ktorou štyri roky zmietala vojna? Ako sa vyrovnávajú s tragédiou prežívajúci? Kde hľadajú svojich mŕtvych a ako ich nachádzajú? Na tieto otázky sa snaží odpovedať poľský reportér, ktorý sa o osudy ľudí v Bosne zaujímal nielen počas vojny, ale aj po nej. V roku 1999 sa vracia na miesto činu a sleduje antropologičku, ktorá zbiera a identifikuje pozostatky obetí z masových hrobov. Rozpráva sa s preživšími a z ich príbehov rekonštruuje vojnové osudy jednotlivcov a rodín. Jeho prostý jazyk zachytáva tragické, neskutočné a strašné aspekty vojny. Svedectvo núti zamyslieť sa nad hrôzami vojny, dvojznačnosťou ľudskej prirodzenosti a hlbokou potrebou pochovať a oplakať svojich mŕtvych.